Rande s Šárkou

Autor: Ľubomír Bercel | 26.5.2005 o 17:57 | Karma článku: 4,40 | Prečítané:  1147x

Trojmesačný lístok na MHD v Prahe poskytuje človeku obrovské možnosti. Oproti môjmu rodnému Humennému, kde bol problém nájsť ešte nenavštívené miestečko (hlavne keď ma rodičia v mladosti povláčili po všetkých kopcoch naokolo), je Praha rajom tuláka.

Električka číslo 20, konečná zastávka - Divoká Šárka.Električka číslo 20, konečná zastávka - Divoká Šárka.Tonda Ježek

Moja prvá cesta do neznáma sa uskutočnila po skúškovom období v zimnom semestri, keď sme sa s kamarátom rozhodli ísť do lesa, čo je na Prahu pomerne luxusná požiadavka. Napokon sme sa však dostali na okraj mesta, z tabuliek sme vyčítali, že sme sa v Újezde nad Lesy. Bolo nanajvýš osviežujúce prejsť sa v „naozajstnom” lese a chodiť pomedzi rodinné domy, cítiť vôňu dymu a počuť brechať psy.

Mám rád takéto cesty. Sadnem si na električku, niekde vystúpim, sadnem si na autobus a veziem sa a obzerám. Staré budovy, nové budovy... Predstavujem si, aké tie miesta boli niekedy. Smíchov má prvorepublikový nádych, v záhradách pod hradom mi chýbajú prechádzajúci sa šľachtici, v Petřínskych sadoch mladíci píšuci svoje prvotiny pod rozkvitnutými stromami, v úzkych uličkách hrajúce sa malé deti a na Malej Strane si stále predstavujem, ako asi vyzerala v časoch Jana Nerudu, keď to nebola turistická atrakcia presiaknutá nechutným gýčom. Dnes som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť na Divokú Šárku, ktorá ma lákala, keď už ničím iným tak aspoň svojím názvom (menom?).

Šárka ma už dlho zvádzala električkou číslo 20. Ani jedna cesta do školy sa nezaobišla bez nej, stále si ma našla, niesla sa na koľajniciach oproti a usmievala sa... a tá divokosť v jej očiach. Dnes som definitívne podľahol. Krásny slnečný deň, letné počasie, mal by som sa učiť, ale ten úsmev... Počkal som si na odvoz na Malostranskej a hneď na začiatku, ako keby ma tá električka chcela navnadiť, sme sa previezli cez serpentínku obklopenú stromami. Cestou som tradične obzeral čo sa dalo a púšťal fantáziu na výlet, keďže sa jej cestuje ľahšie ako jej chabej fyzickej schránke. Cestou som si opäť raz uvedomil, že v Prahe žijú aj jej obyvatelia, a že turisti a študenti sú vlastne len návštevníci. Konečne som zahliadol nejaké to normálne sídlisko, decká vracajúce sa zo školy a ošarpané a zanedbané socialisticko-konštruktivistické budovy. Skoro ako doma.

„Divoká Šárka, konečná zastávka, prosíme vystupte,” nuž keď tak pekne prosí tá teta... Vystúpil som a zostal som mierne v šoku. Čakal som nejakú prírodnú rezerváciu so zaujímavými skalnými útvarmi a na mňa sa usmieval ujo McDonald. Tomuto asi neujdem do konca života. Stačilo spraviť pár krokov a ostré zúbky šárky sa už na mňa cerili. Keby tie skaly boli na pobreží mora v Nórsku, tak si na nich postavím dom:). Dosť som sa ponáhľal (zápočet z angličtiny nepočká), tak som si Šárku len letmo prehliadol, hodil zopár obdivných pohľadov, aby si ma lepšie zapamatala a okolo prírodného kúpaliska Džbán sa pobral naspäť k električkovej trati.

Vôňa trávy (nepliesť si s rovnako nazývaným fajčivom), vody a prírody vôbec ma celkom omámila a pripomenula mi moje potulky pri Laborci alebo po lesoch na rodnom východe. V dnešných dňoch má každý plné ústa akejsi psychohygieny a ja som si ju nikdy nevedel celkom dobre predstaviť. Dnes som na to prišiel... psychohygiena znamená zafarbiť všetkú šeď mesta (aj keď zaliatu slnkom) na zeleno a ponoriť ju do belasej oblohy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?